Začiatok tenisovej sezóny a lyžovanie v New Hamsphire

Približne na konci Januára sa skončila atletika na mojej škole. Teda iba tým, čo nepostúpili do ďalších kôl. Nakoniec, sa ale už v polovici februára skončila sezóna všetkým. Ako tím nám potom trenéri zorganizovali párty, pre všetkých, ktorí boli súčasťou tímu, ako definitívne uzatvorenie sezóny. Tam sa dokonca aj odovzdávali ceny pre najlepších atlétov. Ja som teda nič nevyhral, ale pretože bol môj trenér veľmi milý, daroval mi na pamiatku bežecký dres. Bol som veľmi rád a taktiež som veľmi rád, že som bol súčasťou tohto športu, lebo aj vďaka nemu som spoznal veľa nových skvelých ľudí. Vlastne vďaka môjmu trenérovy, ma pozná veľa detí na škole pod prezývkou "Slovakian Missile" (v preklade: Slovenská strela), ktorú mi vymyslel práve môj tréner. Priznám sa, že som si ju aj celkom obľúbil. Takto teda skončila jedna etapa mojej výmeny. Naštastie nám ale už teraz v marci začína tenisová sezóna. K tomu sa ale dostanem ešte neskôr. 

Teraz prejdem k tomu ako som prežíval februárové prázdniny. V Amerike má moja škola týždenné prázdniny ku koncu februára. Môj rotary dištrikt mal na pláne zobrať všetkých (troch) výmenných študentov na lyžovačku do štátu New Hamsphire. A tak sa aj stalo. Nakoniec sme nešli traja, ale iba ja a Francúz Paul. Host mamka ma hneď po škole zobrala na miesto stretnutia s mojim dištrikt zástupcom ktorý organizoval tento výlet. Nasadol som k nemu do auta, už aj so zabalenými vecami, ktoré som si zbalil ešte deň predtým. V aute ma už čakal aj Francúz Paul, ktorého vyzdvihli skôr. Dobre som sa usadil lebo cesta na miesto činu nám mala zabrať niečo cez štyri hodiny. Po ceste som sa rozprával s Paulom alebo sme spolu hrali poker.

Dorazili sme až po zotmení, ale ešte predtým než sme si vybalili a išli spať, išli sme si do požičovne požičať lyže a lyžiarky. Bývali sme v dome, ktorý patril práve môjmu dištrikt zástupcovi menom Steve. Na večeru sme si dali pizzu a s Paulom sme sa išli vybaliť a spať. Hneď ráno sme vstávali okolo 6:30, aby sme boli na vlekoch ako prví. Rezort kde sme išli, sa volal Attitash. Bol celkom veľký a aj dosť dobrý. Lyžovali sme od ôsmej hodiny ráno až do približne tretej hodiny poobede. Náš výlet mal trvať celý týždeň od piatka do nedele takže 10 dní. A ak by vás to zaujímalo, lyžovali sme úplne každý jeden deň a prekvapivo som ani nemal svalovicu, ani ma neboleli nohy. Po večeroch sme s Paulom hrali karty, alebo sme taktiež hrali backgammon. Popri tom sme si púštali pesničky, aj slovenské, aj francúzske a aj americké. Moja asi najobľúbenejšia spomienka z tohto výletu, je keď sme boli na večeri v reštaurácií čo vyzerala ako zrub. Mali sme skvelé americké steaky, v pozadí hrala pesnička "Dreams" od Fleetwood Mac, vonku bola veľká zima a ja som sa cítil ako niekto v osemdesiatych rokoch, kto si žije svoj americký sen. Lyžovali sme celý týždeň a spravili sme si aj fotky s jednorázovou filmovou kamerou. Na fotky ešte bohužiaľ stále čakám, kým sa spracujú. Posledný deň v nedeľu sme ešte ráno lyžovali do obeda a potom sme vyrazili na cestu spať do Massachusettsu. Úprimne sa neviem rozhodnúť či bol lepší tento výlet, alebo ten vo Washingtone DC. Asi by som to len zhrnul tak že obidva výlety boli úplne najlepšie za môj čas v USA.

Tak a nakoniec sa dostanem aj k už spomenutej tenisovej kariére. Naša oficiálna sezóna sa začne 17. Marca, ale kedže sa vonku už oteplieva často chodím hrať tenis hneď po škole. Kedže som tenis hral ako malý a pretože som ho hral celkom dlho, nebudem skrývať že som jeden z najlepších v tíme. Dokoca budem asi aj ten najlepší. Dokonca mi bolo veľkou cťou, že aj keď to nie je nikdy zvykom v stredoškolských tímoch, tak som sa stal jedným z troch kapitánoch v tenisovom tíme. Toto ma naozaj prekvapilo lebo som od hádam všetkých športovcov počul že kapitáni družstva sú iba tí ktorí robia stredoškolský šport dlho a sú dobrí členovia tímu. No a teraz som jeden aj ja, čo som na mojej škole iba jeden rok. Aby to ale neznelo, že som kapitán iba preto že som výmenný študent, tak pravda je, že sa hľadal posledný kapitán a ja som v tom čase už porazil všetkých v tíme a dokoca som sa snažil trénovať jedného môjho kamaráta. Veľmi som sa spriatelil s veľa ľudmi v tíme a možno aj preto zo mňa spravili kapitána. Je to pre mňa naozaj veľká česť a teraz sa už neviem dočkať na začiatok tenisovej sezóny.

To by bolo nateraz všetko. Môj Americký sen sa zatiaľ naozaj plní podľa predstáv, ale nie je to vždy len ľahké a pozitívne. Často sa tu nájdu problémy, ale myslím si že všetko sa dá vyriešiť a na tieto spomienku už človek nikdy nezabudne.